Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Začiatok

18. července 2011 v 18:09 |  Začiatok
Toto je začiatok zatiaľ bezmenného a môjho debutového príbehu, síce už bol zverejnený na blogu istých dobrých duší (http://whateverstuff.blog.cz/), ktorím veľmi pekne ďakujem, ale tu je môj prvý. V každom prípade by som ocenila komentáre, kritiku- hlavne tú a aj ten fakt, že ste sa vôbec unúvali si to prečítať. Enjoj!


Začiatok

Virgin Town, 1980

Robert stál pred starou ošarpanou budovou z pálených tehál, z ktorej dunela hudba neurčitého žánru. Nad ťažkými vchodovými dverami potichu blikotal neónový nápis Jim's. Rob položil ruku na ozdobnú kľučku a nervózne sa poobzeral. No oba konce ulice boli prázdne, železné rolety ošumelých výkladov zatiahnuté a obytný dom na konci cesty zíval prázdnotou.
Robert si potichu vzdychol, stlačil kľučku, pomaly otvoril dvere a takmer mimovoľne ustúpil a pritlačil si ruky k ušiam. Hudba revala tak nahlas, že mu chvíľu trvalo, kým sa spamätal a vkročil do domu. Miestnosť, v ktorej sa nachádzal, bola preplnená beztvarou ľudskou masou, zvíjajúcou a kývajúcou sa do rytmu hudby, ktorá vychádzala z reproduktorov uložených na oboch stranách rozložitého pódia. Na pódiu stál spevák s vlasmi až po pás a reval do mikrofónu tak nahlas, až by Rob očakával, že ho odspodu režú motorovou pílou. Pri pravom okraji pódia, bližšie k vchodovým dverám, uvidel červené dvere a pokúsil sa k nim pretlačiť. S drobnými štuchnutiami a prekvapenými výkrikmi sa mu to nakoniec podarilo. Na dverách bola pribitá malá tabuľka, na ktorej stálo: LEN PRE POZVANÝCH. Opäť sa nervózne obzrel okolo seba, otvoril dvere a vošiel do miestnosti. Hluk aspoň čiastočne utíchol a čoraz viac slabol, ako prechádzal úzkou, slabo osvetlenou chodbou, a potom schádzal kamennými schodmi nižšie, do podzemia.
Zišiel posledných pár schodov a ocitol sa v malej prázdnej miestnosti, ktorú zboku tlmene osvetľovali lampy. Pár metrov od neho, v protiľahlej stene, boli zasadené dvere potiahnuté kožou. Po oboch stranách čiernych dverí stáli chlapi v čiernych sakách. Obom mužom sa pod sakom vydúvali svaly. Robert k jednému z nich pristúpil. Nakrátko vystrihaný chlap s veľkým nosom a trochu tupým výrazom naňho z výšky pozrel a vytrčil k nemu ruku, dlaňou nahor. Svaly sa mu pri tom jednoduchom pohybe tak napli, že v jednej chvíli mal Rob pocit, že už-už pretrhnú tenkú látku. Potichu tľoskol jazykom a pustil sa do prehľadávania vreciek svojho koženého plášťa. Po chvíli našiel, čo hľadal. Malú bielu kartičku podobnú vizitke vložil do mužovej dlane s nervóznym úsmevom na perách. Chlap chvíľu veľmi zaujato skúmal kartičku, akoby mu dlhšie trvalo než pochopil, čo to drží v rukách. Hádam po minúte čakania vrátil kartu späť Robertovi, krátko mykol hlavou, čo malo zrejme znamenať prikývnutie, otvoril dvere a odstúpil, aby mohol Rob prejsť.
V miestnosti, do ktorej vošiel, svietilo červenkasté a zlaté svetlo, takže všetci ľudia v nej mali trochu nezdravo červené a žlté tváre. V pravom rohu miestnosti sa nachádzal veľký barový pult, pri ktorom sa potichu zhovárala skupinka pánov v strednom veku. Vedľa baru stálo neveľké pódium so železnou tyčou uprostred a za ním boli dvere prikryté priesvitným závesom. Zvyšok miestnosti tvorili čalúnené stoličky, lesklé čierne stoly a uličky medzi nimi. V uličkách sa premávali sem a tam servírky nosiace občerstvenie nedočkavým pánom rozvaleným pri stoloch. Pri jednom zo stolov sa hrbila objemná mužská postava v sivom saku. Robert zamieril priamo k nemu. Bol len pár krokov od neho, keď sa muž náhle vystrel a obzrel.
"Robert!" zvolal chlap žoviálne.
Rob zastal, trochu nútene sa usmial a napoly spytujúc sa povedal: "Jim Blackwood?"
Jim sa široko usmial: " Prosím, volaj ma B., veď sme skoro rodina!"
"Ahoj, B.," uškrnul sa Rob.
"Som rád, že si prišiel! Poď, posaď sa sem k nám…"
Jim Blackwood viedol Roberta k prvej rade stolov a usadil ho oproti mužovi v hnedej koženej bunde, z ktorého bolo silno cítiť alkohol. A tiež akúsi zatuchlinu. Muž čosi zahundral, začal si skúmať nechty a Rob si domyslel, že to asi mal byť pozdrav. Vedľa mužovej ruky stál pohár s akousi červenou tekutinou, ktorej svetlo v miestnosti dodalo ešte iskrivejší vzhľad.
"Robert," oslovil ho B., "toto je Max Ford, Max, toto je Robert.
"Teší ma," povedal Rob.
Chlap mu na to odpovedal len ráznym kývnutím hlavou a opäť sa začal venovať svojim nechtom. Jim si sadol na prázdnu stoličku medzi Robertom a Maxom Fordom, naklonil sa k Robovi a pošepol mu: "Musíš Forda ospravedlniť, včera prehral v kartách takmer celý majetok a…no trochu ho to vzalo. Ale inak je to fajn chlap. Zháňa nám nové tváre...chápeš, nie?" Blackwood sa usmial a sprisahanecky žmurkol. " Akurát minule…ale veď uvidíš…"
Robert len prikývol a nervózne šúchal prstom lesklý stôl. Zdvihol hlavu a všimol si, že Jim zanietene sleduje svoje hodinky.
"Dáko meškáte," zatiahol znenazdajky Ford, ktorý sledoval Jima tmavými očami.
"Áno, áno... Hádam, že už by mali začať," prehlásil B. zamyslene. " Sam!" zavolal zrazu na servírku prechádzajúcu okolo, "Prečo už nezačali?"
"Hneď to skontrolujem, B.," povedala Sam a odkráčala ku dverám za pódiom. Otvorila ich a strčila dnu hlavu. Asi po minúte hlavu vystrčila, privrela dvere a podišla k miestu, kde sedel Jim. "Všetko v poriadku, boss. Už sú hotoví."
"Vďaka, Sam, môžeš ísť," povedal Blackwood spokojne, potom sa obrátil na Roberta a povedal: "Som si istý, že sa ti to bude páčiť. Mám pre teba aj špeciálny darček," Jim sa usmial, no ďalej neprehovoril.
Robert zdvihol obočie a prehovoril, starostlivo vážiac slová: "Vieš B., nechcem ťa zdržiavať, vlastne mám i ja trochu naponáhlo...
"Nezmysel!" žoviálne prehlásil Blackwood, "snáď by si neodmietol malú pozornosť!"
Robert už-už otváral ústa, že čosi namietne no vtom si všimol čosi zvláštne. Miestnosť, doteraz naplnená tichými rozhovormi, zmĺkla. V tom tichu bolo cítiť očakávanie. Náhle sa v miestnosti zotmelo. Tmavú izbu naplnila tichá rytmická melódia.
Nad pódiom sa rozsvietil reflektor a vrhol svoje bledé, iskrivé svetlo na nádherné mladé dievča. Dievča mohlo mať najviac sedemnásť, možno osemnásť rokov a bolo i trochu vychudnuté, no to mu v žiadnom prípade neuberalo na kráse. Slonovinová pokožka žiariaca v bielom svetle prudko kontrastovala s kučerami farby plameňa. Na miestnosť ponorenú v tme hľadeli dve prenikavo zelené oči a usmievali sa plné pery. Na krku mala kožený pruh, ktorý ladil s čiernou koženou podprsenkou, vyzdvihujúcou krásu jej dekoltu a sukňu, ktorú tvoril len tenký pás látky z toho istého materiálu. Na nohách mala čižmy na vysokom podpätku. Rob si bol istý, že žiaden človek nemôže byť taký krásny ako ona. Ktosi v miestnosti prenikavo zapískal a vytrhol Roberta z dočasného omámenia. Dievča sa usmialo ešte viac a začalo tancovať.
Aj keď Rob nemohol odtrhnúť pohľad od jej vlniaceho sa tela, uvedomil si, aký je jej úsmev prázdny a oheň v očiach chladný. Napriek tomu však od nej nedokázal odvrátiť pohľad. Jej tanec bol rytmický, pohyby ale mala jemné a nenáhlivé. Zvodné. Pomaly, veľmi pomaly zdvíhala ruky do výšky a jemne s nimi vlnila. Hudba sa zrýchľovala- prevládalo v nej dunenie bubnov. Dievča kleslo na kolenách a strhlo si podprsenku. Miestnosť sa naplnila pokrikmi a piskotom nadšeného publika. Dievča upieralo prázdny pohľad do stropu a strnulo kľačalo na zemi. Keď ovácie ustali, pokračovala. Vstala a prešla k železnej tyči. Oprela svoje bledé prsia o jej chladný povrch a tesne sa okolo nej ovinula. Vystrela ruky a naklonila sa dozadu, čo spôsobilo ďalšiu vlnu nadšenia.
Melódia vrcholila a dievča si zastalo pri tyči. Prechádzala si prstami po tele až spočinula na sukni. Hudba stíchla, dievča odhodilo sukňu a roztiahol nohy. A v tom reflektor ožarujúci pódium zhasol.

Ozval sa piskot a nahnevané výkriky. Pri Robertovom uchu sa ozval tichý, škodoradostný smiech.
Červeno- zlaté svetlá sa opäť rozsvietili. Dievča stálo na pódiu už oblečené a svoje zelené oči upieralo na divákov v miestnosti. Ladným, tanečným krokom zostúpila z pódia. Obchádzala okolo stolov a sem-tam sa pri nejakom pristavila, aby jej hostia mohli za opasok zastrčiť honorár. A každý pán jej veru zastrčil za opasok sukne slušné peniaze. Pri Robertovi sa pristavila, sklonila sa k nemu a premerala si ho lačným pohľadom, od ktorého tuhla v žilách krv. Robert naprázdno preglgol. Siahol do vrecka kabáta po peniaze ale dievča ho predbehlo. Zo záhybu na čižme vytiahlo lístok a podalo mu ho. Dotyk jej chladnej pokožky ho prekvapil. Vzal si lístok, no neroztvoril ho. Pozeral na dievča, ktoré sa naňho divoko usmialo, žmurklo a odtancovalo preč.
Keď sa za ňou zavreli dvere, v miestnosti nastal šum. Robert si odkašľal a pozrel sa na lístok, ktorý ešte vždy držal v ruke. Roztvoril ho. Bol na ňom odkaz: Ulička za barom. O 10 minút.
Zacítil na sebe čísi pohľad a obzrel sa. Spod hustého obočia sa naňho vyškieral Jim Blackwood.
"Uži si darček," povedal potichu.
Robert sa usmial.

***

Ochladilo sa. Vietor sa prehnal uličkou, rozmetal smeti nakopené vedľa smetníka a rozvíril zápach hnijúceho jedla, zatuchliny a mŕtvych kvetov. Robert si odhrnul vlasy z tváre. Stál v uličke za Jimovím podnikom, pozoroval blikajúcu lampu na jej zamurovanom konci a opieral sa o stenu protiľahlej budovy.
Z opačného konca uličky sa zrazu ozval pravidelný klopot. Spoza preplneného smetníka vybehla mačka, prebehla popri Robertovi a von z uličky okolo dievčaťa v čiernom kabáte. Rob sa naďalej opieral o tehlovú budovu, no vyzeral trochu zmetene. Dievča vošlo do uličky a zastalo pri ňom. Vietor sa jej hral s hrdzavými kučerami a keď natiahlo ruku k Robertovi, vohnal jej ich do tváre.
"Som Kitty," povedala hlasom hebkým ako zamat a položila svoju bielu ruku na Robertovu.
"Mená," šepol Rob namiesto predstavenia sa, "nie sú dôležité."
Kitty sa usmiala a omotala si Robertovu ruku okolo pása.
Rob sa k nej sklonil a pobozkal ju na čelo. Objal ju a spravil pár krokov vpred. Kitty cúvla a vrazila chrbtom do steny.
Usmiala sa, omotala ruky okolo jeho krku, pritiahla sa k nemu a pobozkala ho. Na tvári cítila jeho dych. Spustila ruky nižšie a začala ho bozkávať na bradu a krk až tesne nad kľúčnu kosť. Znova sa jemne usmiala, oblizla si pery, pootvorila ústa a uhryzla ho do krku. Len jemne. Rukou mu vošla pod košeľu a zistila, čo si predtým vďaka ľadovému vetru neuvedomila. Jeho telo bolo chladné ako ľad.
Robert sa chladne zasmial a s citom ale rázne jej vytiahol ruku spod svojho trička a pritlačil jej ju k tehlovej stene. "A teraz ja," šepol. Voľnou rukou jej pritisol hlavu k múru, ohrnul vrchnú peru ako zviera tlačiace k zemi korisť a pobozkal ju. Bol to bozk s príchuťou krvi a smrti. Kitty chcela vykríknuť no jeho jazyk utlmil jej protesty. Ostrými zubami jej prehryzol spodnú peru. Vytieklo z nej niekoľko kvapiek horúcej horko-sladkej krvi.
Keď sa od nej konečne odtrhol, Kitty chrčala a lapala po dychu. V ústach cítila železitú pachuť. Cítila, ako sa na ňu upiera lačný pohľad jeho modrých očí. Cítila, ako sa jej jeho zuby zarývajú hlboko do krku. Cítila, ako jej z tela odchádza sila a vykríkla. Napriek tomu sa jej mysle zmocňoval zvláštny pocit. Pocit taký animálny a vo svojej nahej jednoduchosti taký oslňujúci, že pred jeho žiarom zatvárala oči. Ten pocit ju naplnil. Prenikol každou jej bunkou až do končekov prsov a vychádzal z otvorenej rany na jej krku. A tak sa, naplnená touto zvrátenou agóniou, prestala brániť.
Robert cítil, že Kitty v jeho zovretí ochabla. Odtrhol sa od jej krku a pustil jej tvár a ruku, ktoré jej ešte stále tlačil k stene. Zviezla sa po múre o kúsok nižšie a keď o krok ustúpil padla na kolená. Sklonil sa k nej, surovo jej trhol hlavou dozadu a oblízal jej ranu, z ktorej pramienkom stekala krv. Strhol z nej čierny kabát a pod ním uvidel známe kožené oblečenie.
Kitty cítila, že jej telo napriek vetru, ktorý ju bičoval, horí neuhasiteľným ohňom. Privretými očami zbadala, ako si k nej kľakol a cítila, ako jej jeho chladné ruky strhávajú z tela šaty. Tie isté ruky ju nemilosrdne sotili a ona spadla na svoj odhodený kabát. Ako padala ruky vplietla do jeho plavých vlasov a pritlačila si jeho tvár na svoje nahé prsia. Prudko sa nadýchla, keď pocítila, ako jej po alabastrovej pokožke pŕs steká pramienok krvi a slín. Vzdychla, no nie od bolesti. Zatvárala oči a telo sa jej v chvíľkovej extáze zatriaslo.
Robert nevnímal nič len mladé telo a sladkú krv. Mladé telo, ktoré ničil dlhými škrabancami, stopami po zuboch a modrajúcimi podliatinami. Cítil ako sa to mladé telo vzpína v bolestnej či možno radostnej extáze, keď sa jeho zuby dotkli jej stehna a jeho ústa z nej sali posledný dúšok života. Zdvihol sa od nej a kľačiac na kolenách stiahol si nohavice, aby uspokojil poslednú, no nie najmenšiu zo svojich potrieb. Dievča ani nehleslo a keď sa jej zahľadel na tvár zbadal, že z jej očí vytekajú tenké lesklé pramienky sĺz. Pritiahol sa jej bližšie k tvári. "Dúfam, že to prežiješ," šepol potichu. Prehryzol si spodnú peru a pobozkal ju na ústa.
Kvapky tej červenej tekutiny stiekli Kitty do hrdla, no sotva ich vnímala. Sotva rozumela tichým slovám, ktoré jej predtým šepol. Len ležala a cítila, ako z nej vyprcháva život.
***
O pár hodín neskôr, prv, než stihli cestu ožiariť prvé lúče chladného slnka, bola ulička za barom Jima Blackwooda prázdna.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama