Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Tretia kapitola

30. listopadu 2011 v 21:16 |  Začiatok
Jednoducho to nejde. Pokračovanie nabudúce.


Strhla som sa. Hlboko do mojej hlavy prenikalo otravné drndžanie. Môj budík naliehal aby, som vstala a začala znovu fungovať. Nemal ani len tušenia, čo odo mňa žiada.
Vystrčila som ruku spod tepla mojej periny, do chladnej reality dňa. Chvíľu som po hmate pátrala po tom otravnom predmete. Keď som ho konečne našla, spôsobovalo mi takmer fyzickú rozkoš, čo najsilnejšie ho zaplesnúť. Opäť som sa zaryla hlboko do perín, stále odmietajúc čeliť tomuto dňu. Keď sa ma konečne začali zmocňovať driemoty, ten mechanický vytrvalec znovu spustil. Na moju zle naladenú, unavenú myseľ to bolo priveľa. Zahnala som sa rukou po nočnom stolíku a zmietla z neho všetko, čo na ňom stálo. Zarinčalo sklo a ozval sa tupý úder, po ktorom nasledovalo božské ticho. Bohužiaľ, v tej chvíli som už bola natoľko čulá, že spánok pre mňa neprichádzal do úvahy. Číňania predsa len vedia, ako donútiť človeka, aby vstal.
S miernymi obavami, čo bude nasledovať, som otvorila oči. Jasné, chladné svetlo prenikajúce spomedzi ťažkých závesov si okamžite našlo cestu k mojim zreničkám, ktoré sa zmenili na drobunké bodky. Žmúriac do slnka som zívala a naťahovala si stuhnuté končatiny. Vstala som. Dokázala som to. A že to bol riadny výkon. V mojej momentálnej situácii je vstávanie jedným z tých vyšších cieľov. Hneď po ňom nasleduje nestratiť schopnosť rozoznať sen od reality.
Zohla som sa a zodvihla budík. Vyzeral celkom funkčne a ukazoval pol ôsmej aj sedem minút. Vedľa neho ležali na zemi zvyšky pohára a koberec bol nasiaknutý vodou. Čo už.
Vošla som do kúpeľne a z vešiaka v rohu som strhla župan, do ktorého som sa zabalila. Pustila som vodu, sklonila som sa k umývadlu a tvár si ošpliechala studenou vodou. Keď som sa vystrela a zahľadela do veľkého a trochu oprskaného zrkadla nad umývadlom, takmer som nespoznávala osobu, ktorá sa na mňa z neho mračila. Prešla som si po tvári a zotrela drobné kvapky vody.
"Kto som?" spýtala som sa chrapľavo. Túto otázku som si v posledných týždňoch dávala čoraz častejšie. A vždy som si odpovedala rovnako:
Volám sa Ellie Hudsonová. Pochádzam z New Yorku. Mám 27 rokov a som novinárka. Vyhodili ma z New York Times. Presťahovala som sa do mesta Virgin Town.
Meno Ellie vo mne vždy evokovalo cukrovú bábiku s obrovskými očami. Myslím, že moji rodičia tajne dúfali, že keď ma pomenujú takto, jedného dňa zo mňa vyrastie postavička z anime filmu. Dnes však na mňa zo zrkadla hľadia dve sivé oči, ktoré takto zrána tvoria len úzke štrbiny. Na hlave mi na každú stranu odsávajú hnedé vlasy a moja tvár pri nich vyzerá tak nezdravo bledo, až sa čudujem, že v tme nesvieti. Toto je to, čo zostalo z Ellie Hudsonovej, pred časom tak slávnej a uznávanej reportérky.
"Len úbohá schránka," vyslovila som potichu vychádzajúc z kúpeľne. Úzkou chodbou som prešla do zapratanej kuchyne. Na stole sa váľali už týždeň neumyté riady spolu s rozsypanými omrvinkami a zvyškom mojej včerajšej večere. Z neporiadku v jednej z poličiek sa mi podarilo vyhrabať rýchlovarnú kanvicu. Nazrela som do nej. Bola viac- menej čistá, až na biely povlak vodného kameňa usadený okolo špirály. Naplnila som ju až po okraj a spustila. Čakajúc, kým zovrie voda, usadila som sa na jednu zo stoličiek a odhrnula zvyšky večere, pričom jedna z misiek skĺzla na zem a zvyšok šalátu sa rozsypal. Mala by som upratať, blyslo mi mysľou. Túto nepríjemnú myšlienku ale zahnalo pískanie kanvice. Vstala som, vytiahla šálku a z plechovky som do hrnčeka vysypala zvyšok kávy, ktorý som zaliala vriacou vodou. Sledovala som, ako zo šálky stúpa dym. Bol fascinujúci. V špirálach stúpal a vlnil sa, akoby jeho pohyb bol súčasťou niečoho väčšieho, nepochopiteľného. Vytváral bizarné tvary, desivé tváre a tancujúce postavy, no len čo som ich stihla zazrieť, rozplynuli sa v ničote. Čo ak aj ja som iba dym? Čo ak sa rozplyniem cez steny tohto väzenia a vlniac sa vzlietnem do výšky? Ako dymu by mi bolo lepšie. Dym nemá problémy, paru netrápia starosti. Netýkajú sa jej zákony. Nezväzuje ju gravitácia.
"Preskakuje mi. Som blázon! Filozofujem nad kávou!" hundrem si nesúc šálku do zapratanej obývačky. Vždy som sa zvykla rozprávať sama so sebou. Moja prehnaná zvedavosť a sklony k povýšeneckosti totiž spôsobovali, že vždy, keď som začala rozprávať, moje okolie zostalo záhadne pusté.
Usadila som sa do kresla a šálku s kávou som položila na písací stôl vedľa notebooku.
Kurzor blikal. Hypnotizujúce. A čím viac blikal, tým sa moja myseľ viac a viac podobala hárku papiera v počítači- prázdna a virtuálna. Nemohla som prísť na jediné vhodné slovo. A pritom mi to kedysi tak šlo. Nedokážem sa sústrediť. Len preto, aby som mala čo robiť, vzala som šálku a odpila si dúšok kávy. Na jazyku som pocítila bolesť, a kým mi tekutina stihla stiecť dolu hrdlom, uvedomila som si, že káva je ešte stále horúca. Ale čo, ako hovorieval môj bývalý šéf: bolesť je dobrá, bolesť očisťuje. Len si prajem, aby za to, že ma vyrazil, bol teraz čistejší, ako dlážka vytretá Majstrom Properom.
Nič. Jednoducho to nejde. Potrebujem nakopnúť. Odkedy som sa stala "nezávislou novinárkou", ako to s obľubou nazývam, odkedy som sa presťahovala do tohto prašivého mesta, nedokážem sformulovať súvislú vetu. Neviem o čom mám písať. Potrebujem príbeh.

***

Tresli dvere. Odišla. Len tupo sedel a zízal na mastný fľak na bielej stene. Už týždeň si nevrzol a ona mu povie, že ju zanedbáva. On ju! Zistil, že v ruke krčí spolovice dopitú plechovku od piva a jej obsah sa vylieva na parkety. Štetka! Tri mesiace sa s ňou zahadzoval!
Pozrel na hodiny. Trištvrte na päť. O hodinu otvárajú P.Arc. Pôjde a utopí tie otravné myšlienky v kvalitnej vodke. Alebo v nejakej lacnej sračke. Šmaril plechovku do kúta a tá sa s dutým zvonením odrazila a pristála pri čalúnenej stoličke. Mokré ruky utrel do nohavíc. Navliekol si rifľovú bundu a podobne, ako jeho ex, aj on za sebou zabuchol dvere.

***

Trištvrte na päť. Trištvrte na päť? Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som opäť zabila celých osem hodín svojho života. Najhoršie je, že si vlastne nepamätám, čo presne som za ten čas urobila. Jasné. Objednala som si pizzu. A potom? Všetko to splýva.
"Musím vypadnúť," táto spásna myšlienka mi zišla na um úplne spontánne, pozerajúc sa na neporiadok v malom bytíku. Už týždeň som nevystrčila nos a úprimne začínam trpieť klaustrofóbiou. Navyše dobrý príbeh na mňa nevybafne z jednej z tých štyroch stien, ktoré ma obklopujú. Musím vidieť ľudí topiacich sa vo svojich prázdnych nudných životoch. To je vždy utešujúce. A inšpirujúce.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Moiflame Moiflame | Web | 29. ledna 2012 v 19:47 | Reagovat

So faaaar najlepšia časť, dosť som sa aj smiala :D :D nenutený humor.. nečakala som novinárku, ale teším sa ...ale bude v problémoch predpokládam keď sa bdue naháňať za upírmy... ten chlapík...stretne ju, stretnú sa a dot dot dot.. idem si overiť moje teórie :) ale 5*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama