Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Tretia kapitola- pokračovanie

31. prosince 2011 v 23:16 |  Začiatok
Áno, aj na Silvestra sa u nás pracuje. ale to tu nikoho nezaujíma. Tak, moji imaginárny čitatelia, užite si to.


Obliekla som si prvé veci, na ktoré som v obývačke natrafila- tmavé džínsy, bielu košeľu a ťažké terénne topánky. Nazrela som von z okna- slnko sa skláňalo za obrovský cukrovar na západnej strane mesta. Prehodila som si bledý kabát a vybehla von z bytu. Bývala som na treťom z troch poschodí panelového domu uprostred mesta. Na ulici vládol ruch, ktorý k mojim oknám nedoľahol. Samozrejme nebol porovnateľný z ruchom veľkomesta. Tu sa človek nemusel učiť základy sebaobrany na to, aby sa pretlačil davom.
Ako som stála na ulici uprostred hmýriacej sa ľudskej masy, uvedomila som si, že neviem, kam ísť. Nikoho som tu nepoznala. Z bytu som často nevychádzala, ešte aj jedlo som si nechávala voziť. Rozhodla som sa teda nasledovať dav cez križovatku na námestie. Uprostred námestia stála veľkolepá fontána. V prúdoch vody sa zrkadlilo slnko. Na vysokom podstavci v strede fontány sa týčila postava neznámeho muža s divokou bradou a prázdnymi očami. Ktovie ako si vyslúžil toto čestné miesto, prebehlo mi mysľou. Bezvýznamným skutkom pre bezvýznamné mesto a jeho nepodstatných ľudí. V diaľke som začula zvoniť kostolné zvony. Nechala som sochu muža i jeho záhadnú minulosť za sebou a kráčala som ďalej. Míňajúc kaviarne a obchody som si uvedomovala, že nemám chuť na ľudskú spoločnosť. Moje začaté príbehy ma počkajú. Práca nikam neutečie. Popri širokej mláke som sa pobrala na druhú stranu ulice. Cesty boli čoraz prázdnejšie a tichšie. Až po chvíli som si uvedomila, že kráčam popri ozdobnom plote mestského cintorínu. Odbočila som. Z cintorínov som mala vždy nepríjemne zvieravý pocit v hrudi. Objavil sa prvý raz na pohrebe rodičov a vracal sa znova a znova, keď som nebola dostatočne zamestnaná. To bol jeden z dôvodov, pre ktorý som celý svoj predchádzajúci život zasvätila práci.
Netušiac, ako som sa tam dostala, ocitla som sa v malom parčíku. Pár stromov, biele lavičky, chodníčky zo štrku, jazierko s kačkami a samozrejme všadeprítomné vreštiace deti. Idylka. Aj keď mám už dvadsaťsedem rokov a moje biologické hodiny by už mali zvoniť na poplach, nikdy som nepomyslela na deti. Nie že by som ich nemala rada, jednoducho mi len príde nezodpovedné priviesť dieťa do tohto sveta. Oprášila som jednu z bledých lavičiek a usadila sa na ňu. Zhlboka som sa nadýchla. Zacítila som vôňu mokrého ihličia. Po výfukových plynoch áut to bola príjemná zmena.
"K nohe Prasa, k nohe!" spoza lavičky sa ozval krik. Prasa? Vážne? Obzrela som sa. K lavičke, na ktorej som sedela, sa valil jeden z tých malých, škaredých psov s narazeným čumákom, na plemeno ktorých som si v tejto chvíli nedokázala spomenúť. Za sebou ťahal oranžové vodítko a v pätách mu bol chlap v zelenej bunde.
"Okamžite poď sem!" kričal muž, ktorý vyzeral, akoby ho mal každú chvíľu trafiť šľak. V tvári bol červený a dychčal. Pes zastal neďaleko mojej lavičky a obrátil sa k svojmu pánovi. V tej chvíli by som odprisahala, že sa na svojom majiteľovi dobre zabáva. Opatrne som vstala a prikradla sa zozadu k psovi, ktorý ešte stále zízal na chlapa, akoby ho poháňal. Zohla som sa a schmatla oranžové vodítko. Pes vyskočil a obrátil sa na útek, ale už bolo neskoro. Pevne držiac slučku, vliekla som psa k jeho majiteľovi. Chlap spomalil, zastal a skrčený lapal po dychu. Keď sa konečne vystrel, jeho okrúhla tvár bola stále červená. Všimla som si jeho znamienko v kútiku pravého oka. Muž zažmurkal. Nezavadzia mu?
"P-prasa," vyjachtal. "Ty odporné psisko! Prehnal si ma cez pol mesta."
"Povedali ste Prasa?" nedalo mi nespýtať sa.
"Hm, áno" uškrnul sa chlap, "zábavná historka..." povedal a zamieril k lavičke, na ktorej som pred chvíľou sedela.
"Viete, tento malý nevďačník patrí mojej dcérke," sadol si na lavičku a zavzdychal, "to ona mu dala také meno. Pokúšal som sa ho premenovať, ale na nič iné neposlúcha. Nie že by mňa poslúchal, aj keď naňho volám jeho menom..." povedal a vystrúhal útrpnú grimasu.
Pohotovo som sa usmiala jedným z mojich lepších oficiálnych úsmevov. "A kde ste nechali dcéru?" spýtala som sa.
"Teraz býva u svojej matky, ktorá je alergik, takže..." nedokončil. Pes sa usalašil pri mojich nohách. Zohla som sa aby som ho pohladkala, no keď som naňho položila ruku, zazrel na mňa a ja som ju opäť stiahla. Zjavne mi ešte stále vyčítal, že som mu zničila zábavu.
"Prepáčte," ozval sa znova chlap, "som nevychovaný!" a potriasol hlavou nad svojou zábudlivosťou. "Ďakujem, za pomoc, hm..." naklonil hlavu a spýtavo sa na mňa zahľadel.
"Caroline, som Caroline," odvetila som. Zvyk je železná košeľa a pri mojej práci, ehm bývalej práci, nie je príliš múdre hovoriť ľuďom vlastné meno.
"Paul," usmial sa a natiahol ku mne ruku. Zdvorilo som kývla hlavou a na okamih som stisla jeho ruku. Bola suchá, trochu drsná a veľmi teplá. Bleskovo som ruku stiahla a nenápadne som ju utrela do kabáta. Mala som tak trochu averziu voči rukám iných ľudí.
"Teda, Paul," snažila som sa nadviazať rozhovor, "ste odtiaľto?"
"Nie, pochádzam z Queensu, teda narodil som sa tam, ale od svojich trinástich rokov žijem tu. Vy ste odtiaľto?"
"Nie, sem ma dohnala až finančná kríza. Pred mesiacom som sa odsťahovala z New Yorku. Ešte to tu ani poriadne nepoznám a úprimne, vôbec netuším, ako sa odtiaľto dostanem naspäť domov..." priznala som sa. Paul sa zasmial.
"S tým vám môžem pomôcť, pokiaľ viete aspoň adresu," povedal a zahľadel sa na červený kotúč slnka na obzore. "Mali by sme ísť hneď, po zotmení to tu býva nebezpečné..." zahundral. Povedal to zjavne len tak, ale aj tak mi to nedalo pokoj.
"Nebezpečné?" spýtala som sa len tak mimochodom. "Stalo sa tu snáď v poslednej dobe niečo?"
"Poznáte to... Akoby nie, ste predsa z New Yorku," odvetil Paul vyhýbavo, "kriminalita z roka na rok rastie, a tak..."
Nechcem naňho tlačiť, mala by som predstierať len ľahký konverzačný záujem, aby sa nevyplašil. Vstala som.
"Len mi ukážte, ktorým smerom sa ide na námestie, odtiaľ už snáď cestu nájdem."
"Bez problémov, zavediem vás tam," povedal odľahčeným tónom. Zjavne mu odľahlo, keď som sa k tej téme nevrátila. Vstal. Pes váľajúci sa pod lavičkou ho ignoroval. Potiahol za obojok a pes Prasa ho mrzuto nasledoval. Až po ozdobnú bránu parku sme kráčali mlčky. Neustále som rozmýšľala nad tým, ako z neho niečo vytiahnuť. Nakoniec sa však ozval on.
"Viete, Caroline," odmlčal sa, akoby hľadal správne slová. " pred časom našli neďaleko tohto parku dobitého muža, písalo sa o tom aj v novinách. Polícia tvrdí, že to bol feťák, ktorý odmietol zaplatiť. Ale o to nejde," zarazil sa. "Chcel som len povedať, že opatrnosť je na mieste, aj keď nie sme príliš veľké mesto," uzavrel sťažka. Pripadalo mi to, akoby sa zaplietol do vlastných slov.
"Ďakujem za varovanie, vždy je lepšie poznať nebezpečenstvá ulíc po ktorých kráčame," povedala som a sledovala, ako pes Prasa močí na neďalekú poštovú schránku. Zdá sa mi to, alebo si skutočne muž kráčajúci vedľa mňa nervózne šúcha ruky? V každom prípade som aspoň sčasti dostala, čo som chcela- námet na príbeh. Krédom tohto dňa bude: Deje sa tu čosi divné.
Fontána už nestriekala. Zjavne treba šetriť. Poďakovala som Paulovi a pobrala som sa krížom cez námestie, zatiaľ čo on sa vrátil cestou, ktorou sme prišli. Teraz, keď som vedela, kadiaľ sa ide domov, rozhodla som sa zatiaľ sa tam nevrátiť. Ten klaustrofobický rozhádzaný bytík mi už aj tak lezie hore krkom.
Podnik, ktorý som si vybrala, mal názov P.Arc. Ležal na jednej z hlavných ulíc, asi tri bloky od môjho bytu. Bol to veľký, moderne zariadený bar s tmavomodrými stenami, malými čiernymi stolmi, vysokými stoličkami, a parketom, ktorý vyzeral ako šachovnica. Na úzkom pódiu práve nejaký chlap rozkladal aparatúru a plagát na náprotivnej stene hlásal, že dnes hrá skupina DIP. Zjavne otvorili len pred chvíľou, lebo ľudí tu nebolo veľa. Dva páriky a nejaká žena zaberali len 3 z mnohých okrúhlych stolíkov a pri bare osamelo popíjal muž v rifľovej bunde. Rozhodla som sa sadnúť si k baru, udržiavajúc bezpečnú vzdialenosť medzi mužom a mnou. Kývla som barmanovi, utierajúcemu kockovanou handrou pohár.
"Čo to bude?"
"Dám si Mojito," usmiala som sa naňho. Vo vrecku kabáta som nahmatala peniaze. Vďaka bohu za môj zvyk nosiť prachy po všetkých vačkoch. Barman sa obrátil a začal pripravovať nápoj. Vždy som tak trochu obdivovala barmanov, kvôli ich neskutočnej zručnosti pri miešaní nápojov. Ako si fľašky pretáčajú a prehadzujú v rukách a zručne lejú nápoje do pohárov. Vedeli to všetci snáď s výnimkou tohto. Nešikovne nalial sódu do pohára a celý ho oblial. Keď mi priniesol moje mojito, tvárila som sa, že som si to nevšimla a obrátila som sa naňho.
"Povedzte, Roger," meno som prečítala na menovke pripnutej k jeho čiernej košeli, "pracujete tu už dlho?" Barmanovi trvalo asi päť sekúnd než si uvedomil, že sa s ním niekto rozpráva.
"Už druhý mesiac," odpovedal stručne. Chlipla som si z mojita. Chutilo odporne.
"Len dva mesiace a mojito robíte ako profík!" usmiala som sa. Keď sa otočí, budem to musieť vyliať.
"Ďakujem!" barman zjavne potešený komplimentom sa na mňa priateľsky usmieval.
"A ako barman určite musíte poznať veľa zaujímavých ľudí,"
"Ako sa to vezme," zatváril sa podozrievavo.
"Viete, Roger," začala som znovu až nepríjemne zaliečavým tónom, "som novinárka a pracujem teraz na jednom článku, týkajúcom sa barmanov..." Tá lož pripadala hlúpa aj mne. Jemu zjavne nie. "...a potrebovala by som od vás pomoc. Myslíte, že mi môžete pomôcť, Roger?"
"Môžem, môžem to skúsiť," nervózne sa zasmial a ani si nevšimol, že chlap pri bare nepokojne bubnuje prstami po svojom prázdnom pohári.
"Výborne!" potešila som sa. Dnešok bude šťastný deň. Znova som sa cítila ako za starých dobrých čias v New York Times.
"Podľa mojich prieskumov..." začala som no prerušil ma hlučný príchod nejakého chlapa.
"Nazdar, Roger!" ozval sa chlap, prešiel okolo mňa za barový pult a potľapkal Rogera po pleci. "Choď domov a oddýchni si!"
"Ďakujem, Ned, máš to u mňa," Roger sa na mňa ospravedlňujúco usmial, čosi zahundral, hodil zásteru Nedovi a odišiel. Vzdychla som si. Barman Ned, nevyzeral ktovieako zhovorčivo. Prišuchtal sa k chlapovi pri bare a dolial mu vodku. Môžem to skúsiť s tým chlapom. Určite tu sedáva pravidelne a pokiaľ si ešte neprepil mozog z hlavy určite bude niečo vedieť. Bez ďalších rozhovorov s barmanom som si objednala dve vodky s ľadom. Jeden s pohárov som šuchla po barovom pulte tak, že zazvonil o opäť prázdny pohár toho ožrana. Ten pomaly otočil hlavu a pozrel na mňa. Vyzeral dosť zúbožene a odpudivo. Mohol mať maximálne tridsať rokov ale jeho neoholená tvár a krvou podliate oči ho robili na prvý pohľad oveľa starším. Čo si zamumlal a ja som si to vyložila ako poďakovanie.
"Niet začo," odpovedala som.
"Pýtal som sa, čo chcete!" zvýšil hlas a neodtŕhal zrak od svojho pohárika. Na pódiu vedľa baru začala hrať kapela.
"To nemôžem niekomu nezištne kúpiť drink?"
"Nezištne! HA! Ženské," odfrkol.
"Prosím?"
"Len sa netvár, pusinka. Alebo si myslíš že som úplne hluchý?! Dobre som počul ako si sa vypytovala toho mladého na nejaké nezmysly! Novinárka! Určite! Zasratý fízel si!" rozohnil sa chlap a polovica pohára sa vyliala na jeho bundu.
"Ja, em..." po dlhom čase mi došli slová, a tak som si radšej odpila z pohára. Muž na mňa vrhol opovržlivý pohľad a kývol barmanovi nech mu dá fľašu. Dnešok nie je šťastný deň. Ani omylom. Obrátila som do seba zvyšok pohára a pustila som sa do mojita. Stále chutilo odporne ale teraz mi to bolo fuk. Sakra! Ako som sa len mohla spoľahnúť na to, že ma nepočúva?! Päť rokov novinárskej praxe a ja spravím hlúpu začiatočnícku chybu. Sakra!
Kývla som barmanovi nech mi doleje. Mala by som zmeniť povolanie. Mohla by som byť účtovníčka. Alebo sekretárka. Ale počítam, že aj odtiaľ by ma vykopli lebo neviem pripraviť dobrú kávu. Na to sa sťažoval aj môj bývalý šéf. Ďalší pohárik vodky. Môj život je úbohý a patetický. A ďalší. Hudba mi začínala splývať a rezonovať v hlave. Barman sa na mňa usmieval. Dám si ďalšieho panáka. Na dne pohára sa čosi ligoce. Malá prasklinka. Žiari na dne pohára ako snehová vločka. A keď pohár roztočím... hop a vločiek je veľa. Medzi mňa a toho chlapa si sadla líška. Niečo je na nej divné. Líška v šatách! Ale to nie je líška! Je to dievča. Líščie dievča. A ako sa lepí na toho ožrana! Kam to spolu idú? Kráča vedľa neho a svojimi vlasmi mu podpaľuje bundu. Podpaľuje. Zapálila by som si.
"Hej!" zvolám na barmana. "Nemáte cigarety?"
"Tu sa fajčiť nesmie," odpovedal barman mrzuto.
"To nič, to nič," zahundrala som a zamierila som k dverám. Zem pod mojimi nohami sa približovala a vzďaľovala. "Ja idem domov... ale kadiaľ je to domov?" zabočila som do nejakej ulice a znovu a znovu. Bledý kabát sa vlnil okolo mňa a zem sa vlnila podo mnou.
Niekde pred sebou som začula zvuky.
"Ešte som s tebou neskončil, ty štetka!" ozvalo sa z bočnej uličky neďaleko odo mňa. Zbystrila som pozornosť. Zakrádala som sa popri múre nejakého obchodu. Pred vchodom do uličky som zastala. Zdalo sa, že scéna sa odohráva hneď za rohom. Skrútilo mi žalúdok. V duchu som sa modlila, nech sa nepovraciam.
"So mnou vyjebávať nebudeš, zlatko," ten hlas mi bol povedomí. Rozbúchalo sa mi srdce.
Zvuky boja. Veľmi som túžila vedieť, čo sa deje.
"Vstaň!" zašepkal chladný ženský hlas. Nazriem. Len nazriem a potom sa vrátim do toho baru a... zavolám pomoc. Dofrasa. Hmatala som po vreckách. Telefón zostal doma.
"Bež! No tak!"
Nakukla som. V uličke bola tma. Dve siluety. Kým sa moje oči prispôsobili, jeden z nich sa obrátil a bežal k východu. Keď ma tu nájdu... nemôžem sa hýbať. Potili sa mi dlane. Obliala ma hrôza. Spoznala som tých dvoch z uličky. Ožran a líščia žena z baru. Muž bežal von z uličky. Nedobehol. Rýchlo som sa stiahla späť za múrik, ale aj tak som stihla zazrieť, ako naňho žena zozadu skočila. Ozval sa buchot. Nechutný mľaskavý zvuk a kvapkanie. Musela som sa pozrieť. Ryšavá žena ležala pod mužom prisatá k jeho krku. Jeho telo sa mierne triaslo. Hľadela som na ten výjav bez dychu. Uvedomovala som si všetky funkcie v mojom tele. Prázdny žalúdok. Pumpujúce srdce. Pľúca túžiace po kyslíku. Žena zrazu znehybnela. Stihla som zazrieť jej zakrvavenú tvár tesne predtým, ako som sa skryla za múr. Hlava mi trešťala. Uvedomila som si, že bežím. Potom ležím na zemi. Potom stojím pred mojím domom a zúfalo sa dobíjam dnu. Zamkla som dvere. Zabuchla som okná. Zrútila som sa do postele.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 živočích živočích | 3. ledna 2012 v 12:35 | Reagovat

ťažko možno písmenami vyjadriť tie zvuky čo som si v duchu vydávala pri čítaní ďalšieho kúsku...
a áno, na silvestra sa pracuje, aj u nás

2 Martyr Martyr | 6. ledna 2012 v 17:21 | Reagovat

to som jediny kto si vala gule? :P
inak pekne pokracovanie

3 živočích živočích | 7. ledna 2012 v 22:54 | Reagovat

to si tu asi jediný kto si tu MÁ AKÉ GULE VôBEC VÁLAŤ...

4 foramen foramen | 8. ledna 2012 v 17:14 | Reagovat

true story...

5 ž. ž. | 8. ledna 2012 v 19:38 | Reagovat

amen.

6 Moiflame Moiflame | Web | 29. ledna 2012 v 20:11 | Reagovat

!!!!! wow, mne osobne sa veľmi páči ke´d sa takto prelínajú deje!! a bolo to fakt dobré,bolo tam očakávanie, napätie a dobre opísaný dej a taky ten šok zmiešaný so strachom a pudom sebazáchovy(áno opis sa mi páčil!) :P  ...dnes máme 29.1...máš dva dni na pokračovanie..! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama