Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Štvrtá kapitola

31. ledna 2012 v 21:21 |  Začiatok
Táto časť sa mi dosť ťažko píše, nakoľko sa dostávam takpovediac na nepreskúmané teritórium. A preto som ju znova rozdelila na dve čast a tú ťažšiu časť ešte prepracujem. Tak či tak, oficiálne ďakujem za komentáre a enjoy!



Nevedela som koľko je hodín. V izbe bola tma. Triasli sa mi ruky a v ústach som mala sucho. Naplo ma. Do kúpeľne nedobehnem. Okno.
Vyskočila som z postele. Po dvoch krokoch ma odhodilo k stene. Načiahla som sa, nahmatala okno a roztvorila ho dokorán. Vánok hladil moju tvár. Prehla som sa a zvracala. Zvratky s nechutným plesnutím dopadali na prázdnu ulicu. Trasúcimi sa rukami som zvierala okenný rám. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Nádych. Výdych. Nádych... pred očami mi tancovali obrazy. Ryšavé dievča vychádzajúce z baru. Tvár mŕtveho chlapa poznamenaná bolesťou a strachom, oči vyvalené... Znovu ma naplo. Pri ľavom uchu som počula bzučanie. Do zorného poľa mi vletela mucha. Zažmurkala som. Zahnala som sa a priplesla som ju o rám. Dopadla na parapet nohy vystreté oči vytreštené. Ľudské oči. Ohnivé vlasy. Šialený rev.
Zobudila som sa. Vedela som, čo bude nasledovať. Odpotácala som sa do kúpeľne a nechala som svojej nevoľnosti voľný priechod. Keď som konečne vystrčila hlavu zo záchodovej misy bez strachu, že budem musieť kúpeľňu dezinfikovať, bolo ráno. Aby som sa uistila, že táto príšerná noc konečne skončila, strčila som hlavu pod ľadovú vodu. Jedna moja časť stále neverila, že toto je realita. (Bola som opitá. Mohla som si to iba predstavovať!) Tá druhá časť- tá na ktorú tiekla ľadová voda- si ale uvedomovala, že niečo také si človek len tak nevymyslí. A čo ak sa stalo len niečo z toho? Moju myseľ nahlodávali pochybnosti. Zastavila som vodu a zadívala som sa do zrkadla. Prenasledoval ma pocit, akoby nič z toho nebolo reálne. Akoby som žila život kohosi iného. Ako postava v divadle, ktorá zúfalo očakáva pád opony, pretože zabudla text. Nič. Žiadny potlesk. Žiadna facka ani šepot, že všetko bude v poriadku. Len môj bledozelený odraz v zrkadle.
Čo ak ju len znásilnil. To by bolo...reálne.
Mračila som sa. Utrieďovala som si zmätené myšlienky. V tom čosi zapadlo na správne miesto. Ozvalo sa kliknutie a v hlave sa mi rozsvietila imaginárna žiarovka. Ten Paul... v parku spomínal, že po zotmení to tu býva nebezpečné. Povedal po zotmení. Predtým sa mi to zdalo nepodstatné, ale teraz... topiaci sa aj slamky chytá. Hlavu som zaborila do dlaní. Jasné, ako malá som verila kadečomu. Ale teraz? Je to...nelogické. Zlé miesto. Zlý čas. A príliš málo vodky na halucinácie.
"ALE TOTO JE REALITA!!!" kričal na mňa môj vlastný mozog, zatiaľ čo moje pery sa hrali s jediným slovkom. Prevracali ho a formovali do jeho konečnej a reálnej podoby.
"Upír," znel môj tichý vzdych.
Spracovať tento fakt vlastne nebolo až také zložité. Veď každý máme svoje fantázie. Tie moje boli vždy tak trochu zvrátené. Otázka ale znie, čo teraz? Pretože včera v tej uličke niekto zomrel. Musím to niekomu povedať.
Je prirodzené, že ako prvé mi zišli na um miestne noviny. Je ale tiež prirodzené, že som ich okamžite zavrhla. Spomenula som si na chudáka, ktorý vbehol do mojej kancelárie s tým, že videl ufo vznášať sa neďaleko jeho domu, a pokiaľ to nezverejníme, môže zaútočiť na hocikoho. Tiež som mala vo veľmi živej pamäti, ako ho ochranka vypoklonkovala z budovy. Zaumienila som si, že ak sa niekedy vrátim späť do novín, vypočujem si všetko, čo mi chcú ľudia povedať. Nech je to o hocičom.
Na políciu odmietam ísť už len so zásady. Tesne po tom, ako som sa prisťahovala, mi ktosi spred domu ukradol môj mercedes. Môj mimoriadne drahý mercedes. Policajti mali znova len plnú hubu rečí a moje milované auto je dodnes nezvestné. Takže teraz jazdím na rozheganom, vrčiacom a funiacom forde a milý zlodej kdesi v Mexiku predáva môj mercedes nejakému neohrabanému hlupákovi za štyri vrecia kukurice. Potriasla som hlavou a kvapôčky vody stekajúce z mojich vlasov ofŕkali celú kúpeľňu. Uvedomujem si, že ide o vraždu a že som pravdepodobne jej jediný svedok, ale na políciu ma ísť nedonúti nikto. Perfektné. Jednoducho perfektné.
Ale ja to musím niekomu povedať! Chcelo sa mi kričať. Namiesto toho som len tupo zízala na tmavú škvrnu medzi kachličkami. Aha. Pleseň. V tele sa mi nakopila energia. Bolo jej toľko, až mi brneli prsty a ja som začala nervózne klepať rukami o stehná. Poobzerala som sa okolo seba. Dlážka bola neumytá. Zrkadlo bolo zaprskané. Kachličky začínali plesnivieť. Bože. Takto skutočne žijem? Neviem odkiaľ sa vo mne nabrala toľká energia, ale keď už bola tu, plánovala som ju využiť. Navyše kým budem upratovať, nebudem rozmýšľať. A to som práve teraz potrebovala.

Keď som konečne premenila byt na obývateľné miesto pre civilizovaného človeka a seba premenila na civilizovaného človeka bolo už takmer jedenásť. A pretože v chladničke zostalo len mlieko a dve jablká, nakoľko väčšinu jedla som musela vyhodiť, bola som donútená obedovať v reštaurácii. Vrhla som posledný spokojný pohľad na čerstvo uprataný byt, vzala som tašku a bundu a vybehla z domu. Vonku bolo príjemne a reštaurácia, z ktorej som si zvyčajne objednávala bola len cez dve ulice, preto som si povedala, že sa prejdem. Do uší som si vrazila drobné štuplíky slúchadiel a na mp3 prehrávači nastavila náhodný výber. Pár sekúnd zostalo ticho, a potom som začula uspokojivé, jemné tóny skladby Primavera.
Moja myseľ zostala pokojná asi ešte dve minúty. A potom, ako som prechádzala okolo panej s nákupnými taškami ma opäť pochytil nepokoj. Tentoraz ale súvisel priamo s líščím dievčaťom. Čo ak ma videla? Oblial ma studený pot. Pokiaľ si dobre spomínam, nebola som práve vrcholom nenápadnosti. Skrútilo mi žalúdok. Hlavou mi prebehli všetky možné scenáre. Vo väčšine z nich som ležala v kaluži krvi. Neraz som sa už ocitla v situácii, kedy som bola nútená bežať, ale väčšinou to najhoršie, čo mi hrozilo, bola mizerná modrina. Teraz mi hrozí odtrhnutá hlava. Pri najlepšom. Bože. Potrebujem zbraň. Bodyguarda. Drevený kôl.
Zamyslene som prechádzala cez cestu, keď som začula pišťanie pneumatík o asfalt. Obzrela som sa. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Vodičovi nákladného auta sa podarilo o necelého pol metra vyhnúť doživotnej traume. Stála som tam, uprostred cesty, ako soľný stĺp a zízala na šoféra nákladiaku, ktorý sa práve spamätal zo šoku a otváral okienko. Roztrasene som sa donútila kráčať. Vodič sa vyklonil z okna, ale jeho slová našťastie prehlušila vrcholiaca Primavera, takže cez zvuk huslí v sprievode klavíra som počula len:
"Čo si to... baná!...biť! vr.. sa!"
Irónia. Po tom všetkom, čo som zažila, by ma zabilo obyčajné auto.
Na obed som si objednala lazagne. Boli obstojné. No obsluha bola až vtieravo milá. Mala som pocit, že aj keby som im to jedlo hádzala priamo do tváre, stále by boli rovnako vyškerený. Samozrejme len dovtedy, pokým im dám sprepitné. Vychádzajúc von z reštaurácie som začula vzdialený zvuk zvonov. Kostolné zvony. Viem čo urobím.
Bola som veľmi vlažný veriaci. Uvedomovala som si to, náhliac sa preplnenými ulicami. Vlaste, som bola veriaca len vďaka útulku, v ktorom som vyrástla. Nemám nič proti kresťanstvu a pozdáva sa mi aj to, že všetko má svoj dôvod a vyšší zmysel, ale niektoré prikázania... no, povedzme len, že nikto nie je svätý.
Dorazila som na námestie a rozhliadala sa, akoby tu mala byť tabuľka so šípkou, ktorá ma dovedie ku stánku božiemu. Hlúpy nápad. Dobre teda. Tak sa spýtam.
"Prepáčte," náhlila som sa za staršou dámou v slnečných okuliaroch, "prepáčte, prosím! Neviete, kadiaľ sa dostanem ku kostolu?"
Pani si zložila okuliare a mierne vyčítavo si ma premerala.
"Ku ktorému kostolu chcete ísť?" hlas mala sípavý. Zrazu som mala pocit že si potrebujem odkašľať.
"Oh-em, to je jedno, ktorý je najbližšie," zakoktala som sa.
Ešte jeden odsudzujúci pohľad, a potom:
" Priamo tadiaľto," mávla rukou pred seba, "na prvej o odbočke vpravo, a potom cez križovatku. Odtiaľ ho už uvidíte."
"Vďaka," usmiala som sa.
Pani krátko kývla a so zdvihnutou hlavou odkráčala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 živočích živočích | 31. ledna 2012 v 22:02 | Reagovat

takže na pointu si zase musíme mesiac počkať.... ach ty!

2 foramen foramen | 1. února 2012 v 8:16 | Reagovat

kto povedal ze mesiac? ked ja uz to mam napisane ale budem to muset este prepisat.

3 živočích živočích | 2. února 2012 v 7:26 | Reagovat

za mesiac lebo je jasné že keď človek nemusí tak to aj tak bude robiť na poslednú chvíľu :D jedine že by si sa prekonala :O

4 Šehry Šehry | 2. února 2012 v 18:30 | Reagovat

jakú pointu... ja som skorej zvedavá či sa ti to podarí napísať tak ako to je :P

5 Moiflame Moiflame | Web | 2. února 2012 v 19:47 | Reagovat

Nice, ale fakt by to chcelo trošku viac zverejniť :P ale páči sa mi to..postava premýšľa dobre a hlane jej to páli...škoda, že si nedala na tú pesničku link...bolo by to viac..zážitkové :) ae teším sa na ďaľšiu časť, som zvedavá ako ju zvládneš :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama