Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Štvrtá kapitola- pokračovanie

29. února 2012 v 23:50 |  Začiatok
Krátky príbeh môjho života:
27.2. - nemám ani čiarku (to nič, ešte je kopec času)
28.2. - stále nemám ani čiarku (dnes sa mi nechce, ešte stále mám čas)
29.2.- 19:00 - hrám sa tetris, nepíšem (šak ešte nie je koniec mesiaca...)
29.2.- 21:00- FUCK! tento mesiac má len 29 dní!!!!
29.2.- 23:50- a teraz mám celý mesiac pokoj....


Obrátila som sa smerom, ktorým ukázala a do očí mi zasvietilo poludňajšie slnko. Rozbolela ma hlava. Moja opica sa konečne dostavila.
"Prvá odbočka vpravo a cez križovatku. Prvá odbočka vpravo..." hundrala som si dokola. Moja orientácia bola vždy mizerná.
Prepletala som sa cez námestie a slnkom zaliatu ulicu. Hľadala som záchytné body, vďaka ktorým sa budem môcť vrátiť a popri tom som rozmýšľala, ako budem ďalej postupovať.
Vysvitlo, že prvá odbočka vpravo bola slepá ulica s nejakým pochybným podnikom, a tak som sa pobrala ďalej, dúfajúc, že ďalšia odbočka bude tá správna. Zabočila som teda do poloprázdnej úzkej uličky, ktorú z oboch strán lemovali paneláky. Na jej konci hučala a dunela premávka. Pridala som do kroku a ocitla sa na konci uličky. Križovatka bola neďaleko a na druhej strane cesty sa do výšky vypínal... bože! Bol to ten najškaredší kostol, aký som kedy videla. Kostoly by mali byť staré, krásne, gotické, úctu a strach vzbudzujúce zároveň. Rozpadávajúce sa, ale napriek tomu stále plné energie, ktorá presýti a ťažkou prikrývkou pokryje telo i ducha. Ako Notre-Dame alebo Basilique du Sacré-Cœur v Paríži. Ale nie ako... toto. Toto bolo... v prvom rade to bolo obrovské a moderné. Pozostatok rokov deväťdesiatych, povedala by som. Jeho architekt zjavne postrádal akúkoľvek úctu k bohu. Kostol stál uprostred malého námestia obklopeného kríkmi v kvetináčoch. Bol postavený z obdĺžnikových bielych panelov začmudených výfukovými plynmi a akýchsi podivných železných tyčí, ktoré obkolesovali jeho okrúhle okná. Samotný kostol mal zvláštne hranatý tvar, ktorý pri pohľade zhora pravdepodobne ukazoval podobu kríža. Veľké biele dvere so železnou kľučkou boli otvorené dokorán. Vošla som dnu a rozhliadla sa. Nachádzala som sa v zvláštnej miestnosti s lesklou svetlou podlahou a lavičkami. Slovom, ako v supermarkete.
Na opačnom konci miestnosti boli ťažké závesy a dve biele sviece- jediná známka toho, že sa nachádzam v stánku božom. Opatrne som záves odhrnula a vkĺzla dnu. Obklopovali ma drevené lavice, na ktoré dopadalo jemné zlaté svetlo. Steny lemovali výjavy zo života svätých. Vnútro kostola vyzeralo byť prázdne. Na oltári horeli vysoké kostolné sviece a keď som sa rozhliadla, uvidela som spovednicu. Stála trochu bokom kus vpravo od oltára. Bola celkom jednoduchá, postavená z bledého dreva, ako lavice, s bledými závesmi namiesto dverí. Trochu ostýchavo som prešla uličkou medzi lavicami. Moje kroky sa ozývali po miestnosti i napriek tomu, že som sa pokúšala kráčať nehlučne. Bola som takmer pri spovednici, keď spoza oltára potichu vystúpil muž v čiernom rúchu. Zazrela som ho len kútikom oka, no napriek tomu som hneď vedela, že je to kňaz. Bez jediného slova som vkĺzla do spovednice a kľakla si na určené miesto. So zatajeným dychom som civela na mrežovanú stenu, ktorá ma delila od muža v kňazskom rúchu. Napriek tomu, že ma od neho delila sotva tri centimetre hrubá priečka, nevidela som mu do tváre. V zornom poli som mala len jeho ruky, úhľadne zložené na kolenách.
"Pochválen buď Ježiš Kristus," chrapľavým šepotom som vyslovila polozabudnutú frázu.
"Naveky amen," odpovedal mi hlboký, pokojný hlas.
Podľa hlasu a rúk som mohla len hádať, no povedala by som, že muž mohol mať okolo päťdesiat, možno šesťdesiat rokov. Chvíľu mi trvalo, než som sa rozpamätala na ďalšie slová:
"Spovedám sa Pánu Bohu... i vám, ctihodný... ehm duchovný otče, že... od mojej poslednej spovede ubehlo už...uf... sedem... nie osem rokov..." odmlčala som sa. Chvíľu bolo ticho. Potom...:
"To je veľmi dlhá doba," hlboký hlas mal jemne káravý podtón, no ruky kňaza zostávali naďalej nehybné a pokojné. "Vyznaj sa teda zo svojich hriechov,"
"Neviem, kde začať," priznala som sa. Až teraz mi zišlo na um, či to bol skutočne taký úžasný nápad. Či mi stojí za to hovoriť o udalostiach minulej noci. No, ale keď už som raz tu...
"Mojim... mojim najväčším hriechom je zvedavosť, otče. Práve ona ma často privádza do problémov."
"Zvedavosť je večným hriechom ženy," odtušil hlas potichu.
"Lenže ja si nemôžem pomôcť, otče!" môj hlas znel takmer prosebne.
Nepokojne som sa pohrávala s dierkou na kabáte a pohľad som upierala na jeho nehybné, bledé ruky. Akoby tiež boli vytesané z dreva. No ak aj boli, rezbár si nedal príliš záležať. Ruky pôsobili hrubo a boli popretkávané mnohými ryhami.
"Minulú noc... som sa prechádzala po meste," táto lož bola absolútne nevinná. Nemôžem predsa povedať, že som sa sťala v bare. "Vracala som sa domov, keď som začula krik, ktorý vychádzal z jednej z bočných uličiek. Zaujímalo ma čo sa tam deje. Znelo to ako hádka, alebo prepadnutie. Nakukla som spoza rohu a videla som nejakého chlapa, obťažovať dievča. Chcela som privolať pomoc, ale v tom..." preglgla som. Dostať to zo seba a neznieť pri tom ako šialenec, je ťažšie, než som si myslela.
"Čo sa stalo potom?" pokojne sa spýtal hlas.
"Potom, som čosi počula... a... a znova som nakukla, no a to dievča, ktoré pred tým vyzeralo, že potrebuje pomoc... ona sa zmenila," hlesla som.
Kňazova pravá ruka sa nepatrne pohla. Akoby sa jemne zatriasla.
"Ako sa zmenila?" v mužovom hlase som začula potláčanú naliehavosť. Zrazu som mala zvláštny pocit. Pocit, že kňaz vie, ako moje rozprávanie skončí.
"Bola ako šialená. Skočila na toho muža a... uhryzla ho do krku. Ja... viem ako to znie...ale, otče, verte mi! Skutočne som to videla!"
Kňazova ruka náhle zovrela okraj čierneho rúcha.
"A čo sa stalo potom?" napriek tomu, že jeho ruka bola zovretá v päsť, jeho hlas bol naďalej pokojný. Bol to ale iný pokoj. Nebezpečný. Ako zdanlivo pokojné jazero, pod ktorého striebristým povrchom drieme čosi obrovské.
Nevedela som ako sformovať odpoveď. Zmohla som sa len na:
"Ona z neho... pila,"
Spoza drevenej bariéry zazrel tichý výdych. Ruka uvoľnila zovretie a opäť pokojne spočinula na kolene.
"Videla som... keď na chvíľu zdvihla hlavu... jej tvár bola celá od krvi... ja som sa zľakla a utiekla som." Hlas sa mi zlomil, a tak som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Pokračovala som takmer vecným tónom: " Ale aj napriek tomu predpokladám, že ten muž je mŕtvy."
Opäť nastalo ticho. Zacítila som vôňu kadidla. Nemala som ani potuchy, čo bude nasledovať.
"No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré stvoril Pán... činila si správne, dieťa," odvetil pomaly, no celkom nečakane kňaz. "Tej úbohej duši v tej chvíli už nebolo pomoci." Jeho hlas bol unavený. Ruky sa zdvihli a stratili sa z dohľadu. Keď som ich opäť zazrela, držali okuliare. Boli to hrubé, veľké okuliare v tmavohnedom ráme, ktoré takmer okamžite zahalila biela vreckovka leštiaca ich sklá.
Kňaz si pomaly nasadil okuliare a ruky sa vrátili do pôvodnej pozície.
"Viem si predstaviť, ako sa teraz cítiš," ozval sa kňaz znovu pokojne.
"Bojím sa... a som... trochu zmetená," odvetila som popravde.
"Vyvediem ťa z temnoty tvojej mysle, ako Boh vyviedol Zem z priepasti tmy," povedal vážne.
Za drevenou priečkou nastal pohyb. Takmer som si neuvedomila, čo sa deje, keď som začula, že sa závesy mojej časti spovednice odhŕňajú. Stále kľačiac na poduške som sa obzrela. Tam, kde bol pred sekundou záves, stál...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 živočích živočích | Web | 29. února 2012 v 23:57 | Reagovat

TY TRUBKA!
OD ôSMEJ SOM NA TÚTO STRÁNKU KLIKLA ASI 500KRÁT!!
(to som musela. inak som to ešte nečítala. dočkaj chvílu :D)

2 živočích živočích | Web | 1. března 2012 v 0:02 | Reagovat

(ja viem, povedala som dočkaj chvílu, ale radšej sa prezatial zdržím komentára)

3 foramen foramen | 1. března 2012 v 18:10 | Reagovat

čo?!!! prečo?!!! to je to až take zle????

4 živočích živočích | Web | 4. března 2012 v 21:52 | Reagovat

nie ale sereš ma lebo je to krátke a furt musím čakať :D
už chcem aby sa niekto dostal do konfliktu proste :D
a potom len pár technických vecí akože kostoly sú otvorené vtedy a vtedy a nie celý deň ale šak v tvojom svete je možno iná cirkev a kňazi pracujúci na smeny a podobne :D
btw máme troch malých pieskomilov.

5 foramen foramen | 5. března 2012 v 15:20 | Reagovat

jeeej...aj ziju??? resp. uz su na svete dlhsie nez 1 den...lebo oni niekedy podochnu....ale ked vyratu tak ich predaj alebo daco lebo sa zblaznis..(budes mat doma mysaci podnik...)
... k pribehu...dakujem za kritiku mas pravdu je blbost aby kostoly boli otworene nonstop (jedine ak w stredoweku)
za to strasne dlhe cakanie sa osprawedlnujem a tento mesiac ti to wynahradim lebo uz mam spolovice dalsiu kapitolu...tak ju sem asi pridam niekedy teraz...

6 živočích živočích | Web | 5. března 2012 v 19:00 | Reagovat

narodili sa 4 a 3 prežili... teda ešte teraz žijú. aj keď hentie hovadá po nich skáču. keď vyrastú budem ich musieť niekam dať lebo na to nemáme nádobu dosť velkú...
no a až vyjde ďalšia časť, budem oslavovať!

7 Martyr Martyr | 15. března 2012 v 21:45 | Reagovat

chcelo by to viac lebo to je vlemi krate :P a ehm...ked to uz chces vediet stanok bozi je otvoreny pre kazdeho a v kazdu dobu...ak sa chcem hrat na korektnych matikov ci svetcov ci co to je :P

8 živočích živočích | 16. března 2012 v 18:17 | Reagovat

Martyr: no ale choď v reáli do kostola trebárs v stredu naobed či tam bude otvorené... neviem ako si ty chodil do kostola, ale ja viem že vo väčšine bežných kostolov (čiže nie tých čo sú veľkolepé pamiatky) narazíš akurát tak na mreže keď sa chceš dostať dnu mimo doby omše.
ale s prvou pripomienkou súhlasím :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama