Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Piata kapitola

1. dubna 2012 v 11:15 |  Začiatok
Ďalšia kapitola je prítomná, je trochu od veci, ale to je momentálne jedno pretože aj tak potrebujem počuť (hlavne od živočícha), čo si o to tom myslíte...


Je mu zima. Trasie sa v tme na kamennej podlahe. Je nahý. Na hrudníku sa mu otvorila rana stará... koľko vlastne? Nespomína si. Čas tu plynie nekonečne pomaly. Nevie odlíšiť deň od noci. Nevládze zodvihnúť ruky, ale aspoň ich cíti. Namiesto toho pohne nohou. Len kúsok. Zahrkocú reťaze. Cíti hlad. Neusadil sa len v žalúdku. Krk ho páli, ústa má vyprahnuté. Vie, že jeho končatiny sa každú chvíľu rozpadnú na prach, ak sa nenaje. Ak by otvoril oči, isto by mal halucinácie. Aj so zavretými očami vidí... veci. Rozmazané škvrny. Červené fľaky... Strhne sa. Telom mu prejde kŕč.
Neustále počuje kvapkanie. Čo je to? Voda? Alebo... možno...
Kvap. Kvap. Kvapká do mláky. Ak by sa mu k nej podarilo dostať...
Otvorí oči. Tma je nepreniknuteľná. Ozvena kvapkania sa znásobuje a rezonuje mu v ušiach. Zvuk prichádza sprava. Otočí za ním hlavu, akoby jeho zdroj mohol vidieť. Pokúsi sa pohnúť rukami. Nič. Znovu. Ľavú má skrčenú pod sebou. Jeho pravá ruka sa nadvihne a posunie. Cvendžanie reťaze. Okovy sa mu zarezávajú do už aj tak vydratých rán okolo zápästí. Jeho členky a krk sú na tom rovnako. Napokon sa mu podarí donútiť malátne telo k pomalým pohybom. Plazí sa. Len pár centimetrov a musí si odpočinúť. Znovu. Centimeter po centimetri. Cupotanie kvapiek sa približuje. Musí si odpočinúť... Roztiahnutý na podlahe zavrie oči. Opäť upadá do bezvedomia.
Po chvíli sa prebudí. Spočiatku je zmätený. Nevie čo robí, prečo leží. Potom si spomenie. Plazí sa ďalej. Rana sa šúcha o podlahu. Na členkoch pocíti ťah. Ďalej sa nedostane. Pokúsi sa natiahnuť ruky, ale dlane nedosiahnu ani k pleciam. Len kúsok pred nimi ich zadržia reťaze. Je to tak blízko... tak blízko... TO. Posadá ho zúfalstvo.
Keď si opäť začne uvedomovať sám seba, nájde sa schúlený pri stene. Kolená pritisnuté k prepadnutému bruchu si objíma kostnatými rukami. Myšlienky sa mu prevaľujú hlavou. Väčšina z nich je o jeho žalúdku. Chce presunúť koleno do pohodlnejšej polohy, keď zacíti na hrudi čosi lepkavé. Rana mu už zasychá. Zatvára sa. Krv sa zráža. Krv. Čosi mu zíde na um.
Posunie si okovy na rukách bližšie k lakťu. Odhalí tak vnútornú stranu zápästia, ktorú si priloží k ústam. Chvíľu váha no náhle cíti, ako jeho ostré zuby- takmer nekontrolovateľne- prehrýzajú kožu na zápästí. Zdreveneným jazykom olíže vytvorenú ranu. Vzápätí sa k nej prisaje ústami. Dolu hrdlom mu steká teplá tekutina. Malými hltmi, ale nedočkavo, pije vlastnú krv.

Odtrhne sa o sekundu. Alebo o sto nekonečných rokov. Uvedomuje si, že niečo nie je v poriadku. Hľadí na miesto, kde by mala byť jeho krvavá, dohryzená ruka. Cíti, že v hrdle sa mu čosi vzpriečilo. Vzápätí ho napne a všetko vyvráti. Tekutina s odporným plesnutím pristane na podlahe. Cíti jej odpudivý zápach. Znovu ho napne, no už nemá čo vyvrátiť.
Z tmy sa vynárajú jeho bledé ruky ako prízraky. Jedna je poznačená kruhovým znamením, ktoré žiari ako rubíny. Krúti sa mu hlava. Je si istý, že mu opúchajú pery a oči sa zväčšujú do enormnej veľkosti. Pevnejšie sa objíme a chrbtom sa pritlačí ku stene. Vie, že ak by sa čo i len na stotinu sekundy pustil, rozpadne sa na milión kúskov. Hľadí do tmy, z ktorej vyšľahnú žlté záblesky, akoby niečo rozseklo temnotu. V zlatej žiare uzrie postavu. Vie, že je ženská. Jej krivky jemne červeno žiaria. Užasnuto na ňu hľadí. Žena podíde k nemu a kľakne si. Tvár má neurčitú. Akúsi... rozmazanú. Rukou si objíme hlavu a pomaly ju ťahá k pravému ramenu. Na ľavej strane krku sa jej otvorí pozdĺžna rana. Potiahne hlavu ešte kúsok doprava. Z krku jej vystrekne odporná, lepkavá páchnuca tekutina a celého ho pokryje. Z hrdla sa mu vyderie pridusený výkrik.

"Ale, ale... moje verné šteniatko," kdesi nad ním sa ozve pohŕdavý hlas.
Odmieta otvoriť oči. Je to len sen... len... nočná mora.
"Hej!" zároveň s výkrikom pocíti kopanec do žalúdka, "Pozri sa na mňa!"
Musí sa premôcť, aby vôbec otvoril oči. Prudké svetlo ho zasiahne ako tisíce ihiel, no na slzy nemá v tele dostatok tekutín. Po tej nekonečnej temnote je i svetlo jedinej žiarovky priveľa. Skrčí sa na zemi, oči tuho zavreté. Ďalší prudký kopanec, tentoraz do hrudníka, ho prinúti otvoriť oči. Zalapá po vzduchu. Skláňa sa nad ním, ich tváre delí len pár centimetrov priestoru. Oči jej pobavene iskria.
"Dneska sme mrzutí, však?" ozve sa, rukou mu prechádzajúc po krku, "To budeme musieť napraviť." Vzápätí ho zdrapne pod krk a so silou takmer presahujúcou ľudskú ho postaví a prirazí k stene. Zacíti krv a kvety. Nemá silu jej odporovať. Nemá silu ani stáť. Keby ho nedržala, zosype sa späť na podlahu ako bábka odstrihnutá z povrazov. Napriek tomu jeho vnútro horí. Strach, nenávisť a hlad v ňom víria v šialenom tempe. Nenávidí ju. Nenávidí tú škodoradostnú grimasu, tie chladné oči, kruté ruky, vždy pripravené spôsobovať bolesť. Nenávidí tú smrtiacu, hnilobnú kombináciu krvi a kvetov.
"Buď dobrý a dnes dostaneš odmenu..." usmeje sa a otrčí mu pred nos balíček.
Napne sa, ako by chcel po balíčku skočiť, no ruka ho drží pri stene až príliš pevne.
"Tak," povie a odhodí balíček, ktorý pristane na podlahe o niekoľko metrov ďalej. Z vrecka vytiahne dlhé, hrdzavé nožnice. "Zabavíme sa, nie?" zachichoce sa.
Vie, čo bude nasledovať, napriek tomu tomu nedokáže zabrániť. Prial by si nič necítiť, ako si to prial už bezpočet ráz. Zamdlieť. Zomrieť. Nie. Tupé, hrdzavé nožnice mu prenikajú do tela príšerne pomaly. Vyžíva sa v každej kvapke jeho krvi, v každom tóne jeho výkriku, až kým mu do úst nevrazí svoj jazyk, aby ho umlčala. Krv a kvety. Nevie čo je horšie. Hrot nožníc zavadí o rebro.
Pustí ho a on sa zosype k jej nohám.
"Psssst.... ale no tak... dnes s tebou nie je žiadna zábava," jej tvár je preňho teraz len rozmazanou škvrnou. Napriek tomu vidí, že sa vzďaľuje. Keď sa opäť vráti prudko vytrhne nožnice, ešte stále zabodnuté v jeho tele. Na hruď mu v tej istej chvíli dopadne chladný plastový balíček.
"Dnes si ma nepotešil. Ale neboj sa. Ja ti to vynahradím," jej šepot sa ozýva v jeho hlave zaplnenej bolesťou.
Zhaslo svetlo. Tresli dvere. Opäť je sám. Sám v temnote. Nie. Sám nie. Má balíček. Každý pohyb ho stojí príšernú námahu, no keď si konečne prikladá balíček k ústam a trhá jeho obal, vie, že to všetko o chvíľu pominie. Dnes to bolo skutočne rýchle. Prinízka cena. Vie, že zaplatí neskôr. No v tejto chvíli, keď mu chladná, životodarná tekutina steká dole hrdlom a on sa ňou zadúša, je mu všetko jedno. Dnes to skončilo. Skončilo. S týmto vedomím odkladá takmer prázdny balíček a znova upadá do nepokojného spánku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 živočích živočích | Web | 2. dubna 2012 v 18:08 | Reagovat

po určitú časť mi je to známe, to si mi určite ukazovala... spomínam si vtedy že ma prekvapilo použitie prítomného času aj keď ja to nepovažujem za netypické :D

a ten zvyšok? silno vzrušujúce, čo dodať. príchodzia pani mi do toho priniesla určité vysvetlenie, aj keď samozrejme čakám detaily detaily DETAILY, kto to je a prečo rád mučí a prečo zrovna tohto tu. určite bol veľmi neposlušný... kvety krv a hrdza, výstižné :)
pozerám že žiadny upíropisec sa občas nevyhne tomu, že musí nakŕmiť svoje deti z krvnej konzervy :D

každopádne skvele vykreslený obraz úbohosti a bezmocnosti... takíto potom najkrajšie maľujú, už len keď sa môžu pomstiť...

2 živočích živočích | Web | 30. dubna 2012 v 18:38 | Reagovat

neská bude, že že že??

3 foramen foramen | 1. května 2012 v 16:59 | Reagovat

nemáš sa ty náhodou učiť a nie hľadať úbohé kúsky príbehov po internete?

4 živočích živočích | Web | 1. května 2012 v 22:19 | Reagovat

zazlievaš mi?? čakám na to celý mesiac

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama