Vi veri veniversum vivus vici. (Faust)

Agónia

14. srpna 2012 v 20:58 |  Foramen Magnum
Tieto riadky venujem živočíchovi. V nádeji, že ona prozumie. Pretože aj jeden človek je niekto.


Moje telo sa napälo. V rohu miestnosti, tam, kam z baru nik nedovidí. V pološere za poloprázdnym pohárom. Triaška lomcovala mojim telom. Zimnica. Oheň. Nečujne bubnujem prstami o stôl. V ošumelom bare v centre všetkého, na pokraji ničoho. V civilizácii, ale mimo nej. V spoločnosti, pri stole obklopenom prázdnymi stoličkami. A všetci tí ľudia...
Neďaleko dievča- asi 17 ročné- v ružovom úbore hojdá na rukách asi trojmesačné decko a popri tom brebehuje očami po zozname s tvrdým alkoholom. O dva stoly ďalej chlap s brunátnou tvárou a plavými vlasmi nenápadne kĺže prstami po stehne rozpačitej černovlásky a za ruku drží dámu sediacu oproti. Počujem čašnika, ako žoviálne presviedča istý mladý párik na ďalšiu rundu znamenitého piva pochybnej značky. A ja sa trasiem v horúčke a očakávaní.
Na čo to vlastne čakám? Čo tak horlivo, nevyhnutne potrebujem?
Prepadnuté oči. Spotené čelo. Nervózne prsty. Ani si nespomínam, kedy to vlastne začalo. Či- koľko to už trvá? ...nie že by na tom záležalo. V poslednej dobe už na ničom nezáleží. Málo vecí je hodných mojej pozornosti. Napriek tomu.
Trasiem sa v rohoch miestností s doširoka roztvorenými očami v neznámich baroch a zabudnutých mestách už roky. Vždy je to rovnaké. Vždy. Dočasná úľava strieda hlboké rozrušenie. Potom nastáva letargia. Akceptujem. Odpúšťam. Zabúdam.
Dym z cigariet sa pozvoľna vsakuje do začmudených stien. Z rádia znie ženský hlas:
Lásko, lásko, odpusť a zapomeň!
Vždyť pravda je jen kouř a stín,
A život -ač žitý,
Není znamenitý,
S chybou a vinou,
Jen dým a stín.
Lásko, já to vím!
Já vím!
Jen stín a dým... Tieňohra na stenách. Biele plátno a desivý tvar. Myseľ mi kmitá a bezmedzne blúdi priestorom. Niekedy zabúdam a niekedy nespím.
Nadopovala som sa realitou a predávkovala svetom a teraz čakám na detox. Čakám, kým moja myseľ zomrie vo svete fantázie. Čakám, kým znovu zodvihnem pero v prúde splýnu a špinou a hnisom mojej duše, krvou a splaškami napíšem prózu o ľuďoch, na ktorých nezáleží. Pretože to je moja dávka a to je môj detox. To je moja závislosť.
Moje telo sa napälo. V rohu miestnosti, kam z baru nik nedovidí. V pološere za poloprázdnym pohárom. V ošumelom tele, so srdcom z ohňa a dušou z motýlích krídel.
V prívale slov a záchvate vízií o svete, ktorý mi zomiera v náručí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 živočích živočích | Web | 15. srpna 2012 v 15:46 | Reagovat

najhoršia otázka ktorú si potom môžeš položiť... má to všetko zmysel? ale aj tak sa toho musíš nadýchnuť až sa ti zatmie pred očami.

ps: poď v sobotu na behemoth. možno sa nám ujdú jednodňové lístky za 25. uvidíme slnko o polnoci. ozvi sa mi hocikam.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama